Súboj“ so 100-kilovou činkou ešte nevyhrala… Jednu z najlepších silových trojbojárok na Slovensku Evu Svjantekovú netreba nejako špeciálne pripomínať tým, ktorí sledujú dianie v tomto siláckom športe. Drobná, útla žienka s úsmevom na tvári, ktorá sa s činkou „spriatelila“ až pomerne neskoro, no hneď prvý rok jej športovej kariéry bol pre ňu viac ako úspešný. Hádam takto stručne by sme mohli predstaviť zverenkyňu trénera Marcela Mateja z KSTaK Matej – Bardejov, ktorá sa postupne prebojovala medzi trojbojársku špičku a niekoľkokrát vystúpila na stupienok najvyšší a najvzácnejší. Aká je teda Eva, ako začínala, čo ju ešte čaká? Takéto a podobné otázky našli k sebe aj svoje odpovede.

– Evka, kedy si sa prvýkrát „stretla“ s činkou?

V roku 1994 som sa vybrala do posilňovne, akože si trochu zacvičím. Ale tak, ako som tento nápad spontánne dostala, tak rýchlo ma to aj prešlo.

– Kedy si sa teda začala tak vážnejšie venovať silovému trojboju?
 Naplno som začala trénovať až v roku 1996, takže vtedy som mala už 23 rokov. Teda dosť na to, aby som začala trénovať a pripravovať sa na súťaže, ale opäť sa potvrdilo, že nikdy nie je neskoro.
– Kto ťa vlastne priviedol k tomuto športu?

Ináč povedané, kto si ťa všimol v posilňovni? Vrcholovo som sa začala venovať silovému trojboju na podnet mojej sestry Dany Matejovej, ktorá už vtedy mala za sebou pár cenných úspechov. No najviac mi pomáhal Marcel Matej, ktorý sa ma ujal hneď od začiatku a dodnes ma trénuje.

– To znamená, že tréner najlepších bardejovských trojbojárov je aj tvojím osobným trénerom?

Presne tak. Marcel Matej ma od začiatku viedol, takže postupne spoznával moje možnosti a vedel presne, kedy ešte mám na viac a kedy je to moje maximum. Aj dnes vychádzam z toho, čo mi dal ako tréner kedysi a zároveň sa to aj v súčasnosti snaží kombinovať s novými technikami.

– Evi, ako si teda spomínaš na svoje športové (tréningové) začiatky?

Je to síce dosť dávno, ale sú také okamihy, na ktoré sa nezabúda. Dodnes si napríklad spomeniem na tie hrozné svalovky, ktoré ma sprevádzali počas tréningov. Ale keď si to teraz tak spätne premietnem, muselo v tom byť niečo silné, keď ma to udržalo pri činkách už toľko rokov. Dovtedy som totiž pri ničom dlho nevydržala. Vlastne tento šport ma naučil aj istej sebadisciplíne, odriekaniu i autotréningu pevnej vôle.

– Aké sú tvoje najväčšie úspechy?

Počas svojej športovej kariéry som sa zúčastnila mnohých súťaží s väčšími či menšími úspechmi, ale za tie najväčšie považujem jednoznačne titul trojnásobná majsterka sveta, štvornásobná majsterka Európy a svetová rekordérka.

– Kedy si okúsila pocit najväčšieho sklamania?

No áno, určite ako každý športovec, aj sa som pocítila, akú chuť má sklamanie. Po tých viacerých prvenstvách, teda po troch zlatých medailách som na Majstrovstvách sveta v roku 2003 v Trenčíne bola „len“ tretia. Aj keď sa to nezdá, bolelo to.

– Ako vyzerajú dni pred šampionátom?

Sú niečím zvláštne? Dni pred súťažou sa až tak veľmi nelíšia od tých ostatných, pretože bežne aj počas iných dní prichádzam do fitka už ráno. Buď trénujem prípravne sama (pod vedením trénera) alebo trénujem tých, ktorí majú relaxačno-rekondičné kurzy. Aj popoludní sa podobne venujem tréningu, no keďže mám rodinu, všetko podriaďujem jej záujmom a potrebám. Čiže aj keby som akokoľvek chcela trénovať trebárs každý deň, nie je to možné, pretože na prvom mieste zostane stále moja rodina.

– Ako to vyzerá so stravou v predsúťažnom období?

Je to také prísne alebo sa dá trošku poľaviť? Už neraz som sa presvedčila, že v športe kompromisy neexistujú. Asi mesiac pred súťažou začínam obmedzovať tuky, prechádzam na ryžu, cestoviny, chudé mäso… Postupne prechádzam na prípravu jedál na vode, neskôr čoraz viac dodávam proteíny a posledné tri dni už vylúčim aj soľ, aby sa v tele neudržiavala voda. Takúto diétu sa snažím dodržiavať vtedy, keď potrebujem zhodiť a dostať sa do svojej hmotnostnej kategórie…. čo je vlastne stále (smiech).

– V mimosúťažnom období si dopraješ aj niečo menej hodnotné?

Samozrejme. Ja nie som prieberčivá v jedle, zjem všetko, veď hlad je naozaj najlepší kuchár. Ale napriek tomu sa snažím vyvarovať mastných, ťažko stráviteľných a vyprážaných jedál.

– Mala si niekedy obdobia, keď si chcela so silovým trojbojom skončiť?

Bude to znieť možno neuveriteľne, ale naozaj som také obdobie nikdy nemala. Možno aj preto, že vždy som mala nejaké nesplnené ciele. A tak to je vlastne dodnes. Ešte to nemôžem vzdať, pretože som nezdolala 100-kilogramovú činku.

– Hovorí sa, že u športovcov je úspech podmienený aj geneticky. Vaša rodina je toho dôkazom, že?

No, asi to máme predsa len v génoch. Mama Eva Oreničová je totiž majsterkou sveta masters a majsterkou Európy masters; sestra Dana Matejová, ktorá nazbierala viac ako 30 cenných kovov z MS a ME , bola juniorskou majsterkou Európy a sveta v tlaku na lavičke, držiteľkou Európského a svetového rekordu v tlaku na lavičke a majsterkou Európy žien v silovom trojboji.

– Evka, aký je to pocit postaviť sa na stupienok najlepších?

Je to skutočne neopísateľný pocit. A keď to mám teraz slovami vyjadriť, akosi sa to nedá. To treba jednoducho zažiť. Ale keď som prvýkrát vyhrala, mala som slzy v očiach a nemohla som rozprávať. Na takýchto veľkých šampionátoch vlastne nereprezentujem len klub alebo mesto Bardejov, ale vlastne celé Slovensko.

– Vyskytli sa u teba počas tréningov či samotných súťaží zdravotné problémy?

Už pred dvoma rokmi ma začala trápiť krčná chrbtica a krížová oblasť, no okrem toho často ma pobolieva rameno. Je to dôsledok preťaženia a tých veľkých váh…

– Evi, máš tri, už pomaly dorastajúce deti. Myslíš si, že pôjde niektoré znich v tvojich šľapajach?

Zatiaľ ešte neviem, ale najmladšia Monika je typický športový typ, preto už teraz sa venuje volejbalu. Syn Peter je, ako sa ľudovo hovorí, šľachovitý, takže zdedil asi rodinné gény. Snáď ak ho silový trojboj osloví, mohol by sa tomu raz venovať aj vrcholovo.

– Máš vôbec čas venovať sa aj svojim záujmom a koníčkom?

Času je málo, ale na odpočinok sa čas dá nájsť. Najradšej relaxujem pri dobrej hudbe alebo pri televízii. Kedysi to bola dobrá kniha, ktorá mi pomáhala oddychovať, no teraz je času tak málo, že by knihy zostali určite nedočítané.

– Čo by si poradila mladým dievčatám, ktoré sa konečne rozhodnú cvičiť?

No určite, aby vydržali, pretože vždy je najťažšie začať. A práve v dnešnej dobe, ktorá je svojím životným štýlom príliš pohodlná, je potrebné začať s pohybom čím skôr. Mladé dievčatá totiž prepadnú druhému extrému – anorexii, keď v snahe schudnúť, radšej nejedia ako by mali cvičiť. Takže radšej jesť a kalórie potom spáliť.

– Čo tebe osobne najviac pomáha pred súťažou?

Nemám ani žiaden talizman, ani nemeditujem. Všeobecne je asi najdôležitejšie, aby som bola v psychickej aj fyzickej pohode.

– Evi, už roky súťažíš za ten istý klub. Čím je to podľa teba spôsobené, že KSTaK Matej – Bardejov už roky „produkuje“ takých skvelých silových trojbojárov?

Jednoznačne je to zásluha trénera Marcela Mateja, ktorý stál pri športovom zrode takmer všetkých najlepších pretekárov. Presne pozná, čo komu ide, kde má kto pridať, v čom sa mu nedarí. A čo je veľmi dôležité, pozná každého športovca osobne. Vie o jeho osobných problémoch; o tom, čo koho trápi a už vie aj pohľadom odhadnúť, komu to dnes nepôjde, lebo nie je vnútorne v pohode.

– Svojimi výsledkami, ktoré si na svetových šampionátoch dosiahla, patríš bezpochyby medzi najlepších športovcov Slovenska v silovom trojboji a tlaku na lavičke. Ako to vnímaš?

Každý úspech ma, samozrejme, poteší, ale nejako zvlášť to nevnímam. Viem presne, čo všetko som musela podstúpiťa čoho sa zriecť, aby som sa dostala až medzi trojbojársku špičku. Ale my na východe sme príliš vzdialení od centra diania, takže nikdy nebudem tak mediálne známa, aby ma ľudia nejako viac poznali. A možno je to tak lepšie; zostávam sama sebou.

– V mnohých časopisoch sa uvádza ako najlepší silový trojbojár v histórii Slovenska Miroslav Patro. Čo ty na to?

Miro je určite zaujímavý svojimi výraznými výkonmi, a jeho trojboj 1000 kg ostane ešte dlho neprekonaný. Ja však robím ženský silový trojboj, ktorý sa síce od mužského vlastne nejako nelíši, ale každopádne sa s mužmi nikdy neporovnávam. Som trojnásobná majsterka sveta a štvornásobná majsterka európy v tlaku na lavičke. Neviem podľa čoho sa to hodnotí, nechám to na iných, ale určite medzi najlepších trojbojárov v histórii Slovenska (keď nie najlepším) patrí Dana Matejová, mnohonásobná medajlistka z ME a MS v silovom trojboji a v tlaku na lavičke, ktorá ako jediný slovák sa nachadza vo svetovom top rebríčku všetkých trojbojárských federácii.

– Vedela by si mi teraz narýchlo povedať, aký je tvoj neoficiálny osobný rekord v tlaku na lavičke?

Môj neoficiálný osobný rekord, teda tréningový je 105 kg pri telesnej váhe 46 kg.

– Evka, skús nám na záver prezradiť, aký máš cieľ v najbližšom období, teda čo si si stanovila v tomto roku?

1.miesto na ME, 1.miesto na MS.
– Veľmi stručne, ale výstižne.

Ďakujem za rozhovor.

Janette.