Silový trojboj je spravodlivý šport, kde vyhráva sila súpera Silový trojboj patrí na Slovensku medzi športy, ktoré ešte stále mnohým nič nehovoria. Napriek tomu, že je to každodenný boj s tonami váh, napriek odriekaniu a neustálemu boju so sebou samým, ešte stále ho mnohí považujú len za súboj silákov, ktorí si chcú navzájom niečo dokázať. Avšak každý, kto sa k tomuto športu priblížil čo i len na kúsok, nehovoriac o tých, ktorí sa bezprostredne dotýkajú činiek, musel pochopiť, že silový trojboj má svoje pravidlá, svoju históriu i svoje budúce smerovanie. A všetci tí, ktorí sa upísali tomuto športu vedia, že je to aj o istej životnej filozofii. Medzi športovcami, ktorých meno už viac ako pol storočie rezonuje v súvislosti so silovým trojbojom, nájdeme aj rožňavského reprezentanta Juraja Pástora, ktorý sa ochotne rozrozprával o svojom klube, ako aj o sebe samom.

– Kedy a za akých podmienok vznikal váš klub Herkules Rožňava?

Prapôvodný vznik, vtedy ešte klubu Baník, sa dátuje ešte do rokov minulej éry, kedy sa o tomto športe veľa nerozprávalo, no po rozpade klubu, keďže chlapci odišli hosťovať do iných klubov (Moldava nad Bodvou, Trenčín, Piešťany), sme až v roku 1991 založili klub Herkules, ktorý existuje dodnes.

– Ako si spomínate na prvé začiatky, keďže ste zrejme boli pri zrode klubu?

Začínali sme traja a čo je paradoxné, s nápadom založiť klub prišla moja manželka. Chopili sme sa tejto myšlienky a po prvých, skôr technických problémoch sme začínali získavať prvých nadšencov pre tento silácky šport. Tak ako každého aj nás sprevádzali finančné problémy, no získaním sponzora, ktorý nad nami dodnes drží ochrannú ruku, sme sa postupne prepracovali až do vrcholových súťaží, aj na stupienky víťazov. V súčasnosti máme problém aj s tým, že nemáme vlastné priestory na tréning, takže trénujeme ako „nájomníci“ v jednom fitnes-klube v Rožňave, kde máme vlastné činky a železá.

– Ak už spomíname sponzorov, pretože bez ich pomoci by asi žiaden slovenský klub silového trojboja nemohol kvalitne fungovať, ktorí z nich vám najviac pomohli a ktorí to s vami takpovediac tiahnu až dodnes?

Od začiatku nám najviac pomáhala a vlastne doteraz nám pomáha rožňavská stavebná firma JPStav, ktorá nám dokáže finančne vykryť všetky súťaže, ktorých sa zúčastňujeme. A ak je to ročne zhruba tých 12 – 13 súťaží, tak si každý dokáže spočítať, že to nie je malý peniaz.

– Ako vníma samotné mesto Rožňava tú skutočnosť, že má takých športovcov, ktorí reprezentujú nielen svoj klub, ale v podstate zviditeľňujú aj mesto?

Myslím si, že mesto nás skutočne vníma ako reprezentantov a uvedomuje si, že sme sa v rámci slovenského silového trojboja dostali v hodnotení dosť vysoko. Ak sa dá, tak sa snaží aspoň trochu pomôcť a uvoľniť nejakú finančnú čiastku pre nás. I keď to nie je veľa a určite by to nepokrylo naše potreby, sme radi, že mesto na nás nezabúda.

– Koľko máte v súčasnej dobe v svojej registrácii reprezentantov?

V súčasnosti sa nám ten počet rozrástol, keďže máme už aj dorastencov a sme radi, že práve mladých zaujal tento šport natoľko, že by sa mu chceli vrcholovo venovať. Sme otvorení pre každého, kto chce skutočne poctivo pristupovať k tomuto športu, ale nikdy nesmie ísť kvantita na úkor kvality. Dnes je to asi 20 – 22 športovcov, ktorí nás reprezentujú, hoci ešte v minulom roku sa len asi piati snažili utiahnuť všetky súťaže od domácich až po medzinárodné, čo bolo mnohokrát už na hraniciach ľudských možností.

– Spomínali ste, že sa váš klub rozšíril o dorastencov. Čo sa stalo, že mladí sa začali zaujímať o tento náročný šport?

Urobili sme súťaž pre mladých, aby si len tak otestovali svoje schopnosti a svoju silu a snáď aj to zavážilo, že sa rozhodli prísť k nám. Ak chceme dosiahnuť aj s dorastencami nejaké úspechy, musia to chcieť v prvom rade oni sami. My ich nemôžeme do ničoho nútiť, pretože tu je veľmi dôležitá pevná vôľa a najmä vlastná túžba niečo dokázať. Už dnes nám z pôvodne deviatich traja odišli, ale keďže dvaja noví pribudli, tak sa to akosi stále tak vyrovnáva.

– Koľkýkrát ste vy osobne v Bardejove?

Ja som do Bardejova chodil už pred začiatkom TOP-ky, teda v rámci extraligy a odkedy začala súťaž šampióna šampiónov, nevynechal som ani jediný ročník. Ak to teda spočítam, je to asi desiatykrát, čo som meral cestu do Bardejova a nikdy som to neoľutoval. Nie je to len tá súťaž, kde sa každý snaží zabojovať a byť tvrdý nielen na seba, ale aj na súperov, ale je to aj možnosť stretnúť tu kamarátov, s ktorými som sa dlho nevidel. Po súťaži si podáme ruky, uznáme víťazstvo toho lepšieho a spoločne si dokážeme posedieť a zaspomínať, porozprávať sa o všeličom. Silový trojboj je vzácny šport v tom, že nepozná závisť, pokrytectvo a zákernosti. Je to jednoducho tvrdý, ale spravodlivý šport a vyhráva sila súpera.

– Ako si vy spomínate na svoje „silárske“ začiatky?

So silovým trojbojom som začínal v sedemnástich rokoch, ale len dva mesiace, pretože som prešiel na vzpieranie, kde som sa v rámci republiky dostal do širšej nominácie. Po absolvovaní vojenskej služby som ešte chvíľku vzpieral, ale dochádzanie do Košíc bolo čím ďalej zložitejšie, tak som napokon zakotvil v Rožňave pri silovom trojboji.

– Kto vás doviedol k tomuto, vtedy ešte dosť netradičnému športu?

Nebol to žiaden profesionál či vrcholový športovec, ako to zvyčajne býva. S kamarátom zo školy sme sa rozhodli, že skúsime s nejakým takýmto typom športu. Neviem, ak by bol v Rožňave v tom čase nejaký klub zápasenia alebo džuda, snáď by som sa vydal skôr touto cestou. Ale vtedy tu bol len silový trojboj a pre nás, chlapcov, to bol zrazu výnimočný a nesmierne lákavý šport.

– Ako vnímalo okolie, rodina, známi to, že ste začali s niečím takým?

Ak si dobre spomínam, nikto to vtedy nebral vážne. Určite si kde-kto pomyslel, že je to len taký chlapčenský rozmar a dlho pritom nevydržíme. A ja som akosi vydržal… Najprv to bolo možno len tak pre zábavu alebo potreba nejako si vypĺňať voľný čas, no čím dlhšie som bojoval s činkami, tým viac som bol presvedčený o tom, že to jednoducho robiť chcem. A keď prišli prvé úspechy a prvé medaily, prišla aj nová motivácia. Hoci na prvý titul majstra Slovenska som musel čakať asi štyri roky a na titul majstra Československa ďalšie tri. Potom prišla Európa, svetové šampionáty a motivácia rástla.

– Určite ste počas toho „vyčkávania“ na medaily tvrdo dreli, pretože tento šport je do značnej miery o sebazaprení, disciplíne a železnej vôli. Napriek tomu všetkému, čo ste denno-denne dokázali obetovať pre tento šport, zažili ste aj sklamanie, kedy ste si povedali, že toto nemá s princípmi fair-play nič spoločné?

No určite, takéto pocity som zažil aj na slovenskej súťaži a dokonca aj na ME. Viete, tento šport je v mnohom aj o šťastí. Niekedy stačí, že vám zasvietia od rozhodcov dve biele svetlá a jedno červené alebo naopak a šťastie je zrazu na strane súpera. Napriek tomu, že vy ste skalopevne presvedčený, že ste nikdy tak dobre nešli ako tentokrát a predsa…

– Po tom všetkom ste mali ešte chuť ísť ďalej a znovu bojovať s tým množstvom kiogramov alebo sa stalo, že ste si povedali, že s tým končíte?

Ak ma takéto myšlienky aj napadali, tak len na chvíľku, možno tak na pár hodín. Tento šport v človeku vypestuje istú sebadisciplínu, povinnosť a možno aj odhodlanie nevzdávať sa len tak ľahko. A zdá sa, že s pribúdajúcimi rokmi pribúda aj viac zmyslu pre zodpovednosť. Tu už bojujete nielen za seba, ale za celý tím.

– Mali ste počas svojej športovej kariéry aj nejaké zdravotné problémy či vážnejšie zranenia?

Zranenia boli, ba jedno pretrváva, dodnes mám problémy so zraneným ramenom. Už je to aj vekom, veď za tú dobu, odkedy robím tento šport, som nadvíhal tony a tony železa a ono sa to muselo raz niekde odraziť. Rovnako aj možnosti regenerácie boli oveľa menšie ako dnes. A dnes aj keď sú, žijeme tak rýchlo, že nemáme čas sa zastaviť a oddýchnuť.

– Ak už spomína súťaže, mávate aj vy obdobia, kedy sa musíte podrobiť skôr tým ženskejším maniérom ako je diéta a chudnutie?

Našťastie, silový trojboj nie je taký prísny ako napríklad kulturistika, čo sa týka vytvarovania postavy, a teda aj diét. S tým je totiž spojený celý rad ďalších súvislosti, z ktorých je najviac ohrozená psychika. Pri prísnej diéte a pri takých ťažkých tréningoch ako sú naše, by sa mohlo veľmi ľahko stať, že práve psychika by nás mohla zradiť. Pri silovom trojboji je základnom podmienkou „vtesnať sa“ do svojej hmotnostnej kategórie a je na každom jednom športovcovi, či bude celé nesúťažné obdobie na tukoch a potom to bude mať pred súťažou tvrdšie, ale bude jesť celý časť plnohodnotnú a vyváženú stravu, takže v konečnom dôsledku nepocíti pred súťažou až tak výrazné zmeny v strave.

– Dostávame sa k vašim športovým úspechom. Čo považujete za svoje najväčšie víťazstvo alebo najlepšie výkony?

Všetky víťazstvá si cením, pretože sú vyjadrením tvrdej driny, ktorú tento šport obnáša. Mnohé medaily z majstrovstiev Európy a sveta, či rekordné výkony napríklad v drepe sú len potvrdením toho, koľko námahy a úsilia som musel vložiť do tohoto športu.

– Kto vás trénuje a pripravuje na súťaže?

Trénujem sa sám a keďže na seba som vždy najviac prísny, snažím sa ísť zvyčajne na maximum. Má to aj druhú stránku, že nemôžem svoje prípadné neúspechy nikomu vyčítať. Učil som sa a dodnes sa učím na vlastných chybách a to, čo som si vyskúšal na sebe, to sa snažím teraz odovzdávať aj mladým.

– Je niečo, čo cvičíte veľmi rád, čo je takpovediac vašou srdcovkou a naopak, čo by ste nemuseli?

Veľmi rád trénujem nohy, možno aj preto, že je to moja doména aj v súťažiach a na strane druhej nerád cvičím ruky a zvyčajne toto cvičenie odkladám vždy až na koniec tréningu.

– V závere nám skúste povedať, aký je váš názor na postavenie silového trojboja na Slovensku v dnešnej dobe?

Postavenie silového trojboja u nás je ďaleko-ďaleko za ostatnými športmi a nielen čo sa týka finančného zabezpečenia, ale aj toho, ako nás vníma verejnosť. Nehovoriac už o tom, že vo vyspelých štátoch sú možnosti na tréning oveľa lepšie a tomu potom zodpovedajú aj výkony pretekárov. Nemyslím si, že by v USA mali silnejších mužov, len sú stále o krok pred nami či už v technike, vo vybavenosti klubov, regenerácii, zložení a dostupnosti vitamínov a pod. V každom prípade silový trojboj je na Slovensku jeden z mála športov, ktorý sa na vrcholovej úrovni robí nie pre peniaze ale pre samotný vzťah k nemu. Bez lásky k činkám by to jednoduho nešlo.