„….ešte ťažšie bolo titul šampióna obhájiť.“ Keď sa v roku 2004 stal Šampiónom šampiónov, dalo sa predpokladať, že sa po roku do Bardejova vráti, aby sa pokúsil tento cenný titul obhájiť. A naozaj, víťazstvo zdvojnásobil a opäť sa postavil na stupienok najlepších. Silákom, ktorý na súťaži TOP 10 2005 podával skutočne skvelé výkony, je Štefan Sokoly z klubu Herkules – Rožňava.

– Kedy ste začínali s týmto športom? Pokiaľ si dobre spomínam, tak v máji to bolo presne desať rokov, odkedy som sa prvýkrát dostal k činkám.

– Išli ste cieľavedome priamo k činkám, alebo ste začínali s nejakým iným športom?

Ja som od začiatku trénoval v posilňovni, ale prvé dva roky boli takpovediac len „cvičné“. Sám som videl, že mi to akosi objemovo nejde, tak so to skúsil silovo.

– S kým ste ako neskúsený mladý chalan začínali; presnejšie, kto vás silovo formoval?

Po prvých neúspešných pokusoch som zašiel za Jurajom Pástorom s tým, že by som rád robil silový trojboj, na čo on reagoval položartom, aby som si najprv dal ešte zopár tanierov halušiek a potom nech prídem ešte raz.

– Takže on vás potom „hnal“ na tejto športovej dráhe dopredu?

Dá sa povedať, že on spolu s Klementom Feketem ma neustále posúvali dopredu, radili, pomáhali i povzbudzovali.

– Ako reagovalo najbližšie okolie na to, že ste sa dali na takýto, vtedy ešte dosť neznámy šport?

Veľmi si už nepamätám, ako to vnímala rodina a najbližší, ale ak by to odsúdili, tak to by som si to zrejme zapamätal. Takže asi neboli veľmi proti. Skôr kamaráti sa vypytovali, čo je to silový trojboj, aké ma pravidlá, pretože bol naozaj málo známy.

– Ako vás vníma okolie dnes ako športovca, ktorý si v tom svojom zvolenom športe vydobyl už určitú uznávanú pozíciu?

No, ten najbližší okruh známych mi fandí, veria mi a ja ich, samozrejme, nechcem sklamať. Ale som rád, že aj v Rožňave ma pokladajú za dobrého športovca (a nielen v Rožňave – autor. pozn.).

– Stretli ste sa počas svojej aktívnej športovej kariéry so závisťou alebo neprajnosťou?

So závisťou ako takou nie, skôr s neustálou rivalitou. Ale silový trojboj je spravodlivý šport v tom, že tam nemôžete nikoho oklamať, len ak seba. Vyhráva lepší a ja úprimne prajem každému, kto na sebe tvrdo pracuje, aby okúsil ten skvelý pocit víťazstva.

– Ako vnímate súperov a ako vnímajú oni vás?

Každý súper je pre mňa určitou výzvou; vďaka výkonom súperov sa aj ja vlastne posúvam dopredu. V tomto športe sa nerobia podrazy, činka je dôkazom našich schopností.

– Čo pre vás znamená účasť na TOP-ke v Bardejove?

Je to v podstate vyvrcholenie všetkých súťaží, kde sa stretnú tí najlepší zo Slovenska. Keďže tu platia prísne kritéria umožňujúce zúčastniť sa tejto súťaže, je jasné, že tu pôjde skutočne o kvalitu. Každý zo súperov podáva dobré výkony a aj tu, rovnako ako na iných súťažiach, zohráva veľkú úlohu aj športové šťastie. Rád chodím do Bardejova, no a po takomto výkone sa na TOP-ku aj dobre spomína.

– Je pre vás do istej miery motiváciou prísť na súťaž aj to, že tu stretnete priateľov, ako sa ľudovo hovorí „z jedného fachu“?

No určite, my sme síce počas súťaže súperi, ale to neznamená, že sa jeden druhému neprihovoríme, že si navzájom nezafandíme či nepomôžeme. Aj v tom je tá podpora, ktorú počas súťaže ešte viac potrebujeme. A čo je najlepšie, dokážeme uznať skvelú formu a kvalitu výkonov súpera. No a po súťaži je to už skutočne o kamarátstvach, o spoločných záujmoch i o rozhovoroch o čomkoľvek.

– Mali ste niekedy pocit, že by ste tento šport najradšej zavesili na klinec a povedali si, že končíte?

Asi pred tromi rokmi som sa skutočne pohrával s myšlienkou skončiť s trojbojom. Mal som takpovediac krízové obdobie, kedy sa mi výkonnostne veľmi nedarilo. Ale dodnes ďakujem Klementovi Feketemu, ktorý mi povedal, že všetko potrebuje svoj čas a aj to moje zlé obdobie sa preklenie a opäť prídu úspechy. Jeho slová sa potvrdili, a teraz som asi dva roky naozaj v tej najlepšej forme.

– Prispelo k tomu vášmu rozhodnutiu odísť aj nejaké sklamanie zo súťaží, kedy ste mali pocit, že verdikt rozhodcov nebolo objektívny?

Ani nie, nemal som skúsenosti s tým, že by ma rozhodcovia nespravodlivo ohodnotili. Možno je to aj tým že patrím medzi pretekárov, ktorí nemávajú problémy s technickým zvládnutím disciplíny. Teda zatiaľ.

– Prešli ste množstvom súťaží a nazbierali ste si slušnú kôpku ocenení a medailí. Ktoré najväčšie úspechy ste zaznamenali a čo si tak veľmi ceníte?

Každá výhra pre mňa znamená veľmi veľa, pretože je v nej vyjadrené všetko; tvrdé tréningy, sebazaprenie, pevná vôľa, sebadisciplína a určite aj snaha vyhrať. K tým cenným víťazstvám patria, samozrejme, tituly majstra Slovenska a určite aj súťaž TOP 10, ktorú sa mi podarilo vyhrať dvakrát po sebe.

– Kto vás trénuje v dnešnej dobe?

Viac-menej trénujem sám alebo s kamarátmi. Keď mám však nejaký problém, s ktorým si neviem dať rady a potrebujem odborne poradiť, tak určite sa obrátim na Klementa Fejeteho alebo Juraja Pástora. Rozoberieme všetky možné alternatívy a vždy sa vieme dohodnúť na tom najlepšom východisku.

– Patríte aj vy k tým športovcom, ktorí si telo „katujú“ rôznymi diétami, hlavne v predsúťažnom období?

Našťastie, patrím medzi tých pretekárov, ktorým do svojej hmotnostnej kategórie ešte nejaké to kilo chýba, takže by som kľudne mohol pribrať aj takých 5-6 kíl. Mám veľmi dobrý metabolizmus, takže sa skutočne nemusím vôbec obmedzovať v jedle a môžem si dopriať čokoľvek. A určite je najlepšia zdravá domáca strava.

– Máte v svojom tréningovom programe vyslovene obľúbené cviky a naopak také, ktoré cvičíte so sebazaprením?

Počas tréningov mám najradšej drepy, možno aj preto v tejto disciplíne dosahujem lepšie výsledky. Rád trénujem aj mŕtvy ťah, hoci sa mi teraz výkonnosť práve pri tejto disciplíne akosi zastavila. Ten posledný, ktorý je v rebríčku obľúbenosti, je tlak na lavičke, no niežeby som ho vyslovene nemal rád, ale potreboval by som ho zlepšiť, a možno aj preto ide v tréningoch ako posledný.

– Čo je pre vás takou silnou motiváciou zostať a naďalej sa venovať tomuto športu, keďže ako vieme, na silovom trojboji ešte nikto nezbohatol?

No, naozaj to nie sú peniaze. Odmalička som bol vedený k športu; od šiestich rokov som hrával futbal, potom som presedlal na atletiku, ba tu som ako 17-ročný získal dokonca titul majstra Slovenska v behu na 100m a v skoku do diaľky. Zdá sa, že mám v krvi tú dynamiku, výbušnosť, ktorú šport potrebuje.

– Naučil vás tento šport sebadisciplíne a istému odriekaniu?

Počas tejto športovj činnosti som sa skutočne naučil, čo je to sebadisciplína. Pochopil som, že po prebdených nociach nikdy nad činkou nevyhrám a zbytočne by som sám seba presviedčal, že to tak nie je.

– Čomu sa venujete vo voľnom čase, teda ak sa takýto čas u vás vôbec dá nájsť?

Voľný čas venujem opäť posilňovni, pretože máme teraz v klube dorastencov, ktorým sa snažím pomôcť. Usmerním ich , poradím, niekedy aj poučím, pretože chcem, aby raz oni išli v našich šľapajach.

– Ak už rozprávame o mladých, ako vy vnímate prácu s nimi; ako by ste ju ohodnotili?

Práca s nimi je strašne ťažké, pretože to neustále vysvetľovanie dookola sa mi niekedy zdá úplne zbytočné, keďže oni si aj tak urobia po svojom. Neraz som ľutoval, že som sa na to dal, ale vzápätí si spomeniem na to, ako som začínal ja i na to, že ani so mnou to nemali tréneri jednoduché.

– Po desiatich rokoch aktívnej športovej činnosti, po tom všetkom, čo ste prežili, čo ste museli okúsiť a teraz, keď už viete, koľko námahy a úsilia to všetko stálo, pustili by ste sa do toho ešte raz?

Tak takúto otázku som skutočne ešte nikdy nemal, takže neviem. Ale určite neľutujem nič, čo som v súvislosti so silovým trojbojom prežil. No a ak sa pozriem na tvrdo vybojované víťazstvá, tak určite to všetko stálo zato.